SOČ / Tvorba študentov

Dojmy zo školy

( Rozprávanie )

 

Alexandra Lacková

III.A

 

Pamätáte si ten deň v škôlke, takzvaný posledný ročník, kedy už nie ste maličký, ale za chvíľku sa stanete veľkými školákmi? Ja si ten deň pamätám ako dnes, aj keď som si naňho musela počkať o rok dlhšie. Polovička mojej triedy odchádzala do školy a spomínam si na ten plač, ktorý som spustila, keď mi oznámili, že ja musím o rok dlhšie ešte počkať. A potom prišla tá osudová chvíľka, kedy sa naplnil môj sen a stala sa zo mňa veľká školáčka.

 2. september rok 2002 a ten moment, kedy som s mamkou prvýkrát vstúpila do tých zázračných dverí a zasadla po prvýkrát do školských lavíc. Malé dievčatko odrazu v inom svete. Týmto sa začala kapitola môjho nového života. Prvý stupeň bol zázračný. Spoznávanie nových vecí, prvé prečítané slová, prvý vypočítaný príklad... Samé usmievavé slniečka a včielky. To bolo plaču, keď náhodou niekto dostal rovné slniečko, alebo nedajbože zachmúrené. Jáj, to boli časy, keď sme do školy chodili s radosťou a nevedeli sme sa dočkať nového dňa v nej. A potom prišiel druhý stupeň a s nami začala „biť“ puberta. Školu sme stále brali vážne, veď áno bola to naša priorita, no už nemala takú váhu ako niekedy. Iní učitelia, iný prístup k nám. Očakávali od nás niečo viac. A aj keď sme to sem tam flákali, stále sme ostali ešte tými vzornými žiakmi. Ja osobne som sa snažila, veľmi. Bol to môj cieľ mať samé jednotky na vysvedčení. Musím povedať, že na základnej škole mi bolo dobre, boli sme v triede dobrý kolektív a aj učitelia si ma vcelku obľúbili. Mala som to rada tam aj preto, lebo to nebolo celkom len o učení sa v lavici, ale vzdelávali sme sa aj ináč. Chodili sme na všelijaké exkurzie a poznávacie výlety. Moja základná škola bola zameraná na volejbal a vďaka rôznym turnajom a zápasom som sa spoznala s veľa zaujímavými ľuďmi. Najlepšou skúsenosťou bol výlet do Bruselu. Taká príležitosť, keď ako pätnásťročná som vycestovala do zahraničia, bola na nezaplatenie. Nielenže som získala nové priateľstvá, ale hlavne som spoznala kultúru iného národa a zdokonalila som sa v angličtine. Za to ďakujem mojej škole, že som nestrávila celý čas iba v lavici, ale že som získala do života aj nové skúsenosti. No všetko raz končí a tak skončili aj moje bezstarostné časy. Prišiel čas ísť na strednú. Navštevovala som gymnázium u nás vo Svidníku, no bolo to iné, ako som si to predstavovala. Prišiel veľký nával učenia a nikto sa už o nás nezaujímal. Bojovala som len sama za seba. V triede sme neboli dobrý kolektív a necítila som, že by som tam patrila. Škola tiež nebola ničím zaujímavá, v podstate len učenie, učenie, učenie... Učitelia boli ešte z čias mojich rodičov a nemala som rada to stále porovnávanie s nimi, alebo s mojimi staršími sesternicami. Jediné, čo som mala rada na tej škole, boli akcie ako „Uchaľák“ (privítanie prvákov), karneval a najlepšie z toho bol lyžiarsky výcvik. Aj napriek tomu som urobila rozhodnutie a prestúpila do školy v Košiciach. Počula som o nej, že je to veľká „flákarina“, že nič sa nenaučím a že učitelia žiakov neriešia. Hlúposť! Je to tu také isté ako na inej škole. Musíme sa učiť a niekedy mám pocit, že je to tu ťažšie ako na starej škole. No nikdy nebudem ľutovať moje rozhodnutie. Je mi tu lepšie, som tu šťastnejšia... Našla som si lepších priateľov a hlavne ma teší, že učitelia ma vedia ohodnotiť presne takú, aká som, podľa mojich zásluh a s nikým ma neporovnávajú.

  Teraz mám pred sebou ďalšie veľké rozhodnutie a to je, kam ísť na vysokú školu. Dúfam, že sa rozhodnem správne a nebudem nič ľutovať. Chcem niečo v živote dosiahnuť a aj keď to niekedy tak nevyzerá, viem, že bez školy by som to asi nedokázala. Áno, škola je mojou prioritou, no ako každý mám strach a dúfam, že to všetko zvládnem bez problémov...

Život sirôt

 Je tu nový deň,

Začína sa sen,

Poviem vám, čo viem,

Keď sa nezakokcem.

Príbeh sa začína,

Tak ako väčšina.

 

Život sa mi začal znova,

Keď som spoznala život domova,

Spoznala som veľa ľudí,

Ktorých život sám odsúdil.

Od mala si prežili veľa,

Prešli si rodinami polovicou sveta,

Našli si rodiny, ktoré lásku im dali,

Neskôr ich vždy z domu vyhnali.

Nepoznajú rodičov svojich pravých,

Nepoznajú lásku, ktorá ich šťastnými spraví,

Preleteli viac rodín, no nikde neostali,

Celé dni, noci preplakali.

Tie deti sú samé,

Životom týrané,

Šťastie im utekalo rovno z dlane.

 

Keď dospeli, našli si prácu,

Našli si svoju životnú lásku,

Všetky tie deti si prežili boj,

No jedno si vraveli:

Nikto ti nerozkáže že teraz stoj!

Tí, čo rodiny mali,

Vždy sa im v škole smiali,

Mali to ťažké veru,

No nikto v nich nezlomil ich vieru,

Chceli si žiť a to ich držalo stále,

Chceli bojovať, aj keď už mali na mále.

 

Tento príbeh je o tom, aby ste chápali,

Že tieto deti to veľmi ťažké v živote mali,

Teraz sú z nich páni,

Majú rodinu, dom a sú slávni,

Uvedomte si, že nie sme tu sami,

Takíto ľudia sú medzi nami.

Potrebujú pomoc, tak spojme sily,

Potrebujú domov, tak isto ako aj my.  

 

Pozri sa na seba,

Máš všetko, čo chceš,

Rodičia ti dajú všetko, čo si praješ,

Po čom si sa pozrel, nakoniec dostaneš!

Deti z domova to nikdy nemali,

Samotou večer zaspávali,

A práve do ďalšieho dňa vstávali,

Cez to všetko sa aj tak nevzdali!

Príbeh sa začal a teraz končí,

Ich život po čase sám skončil.

 

Pomôž deťom v núdzi,

Veď nie si tu cudzí!

 

(Tímea Gállová, V.OA)

 

 Dobrodružná rodinná dovolenka v Európe

 

Celý dom bol plný napätia. Alice, trinásťročné dievča pišťalo od radosti. Už len pár hodín a lietadlo s ňou aj jej rodičmi vzlietne do Paríža. Podľa nej do najúžasnejšieho a najkrajšieho mesta na svete. Pobalila si veci do vlastného kufra. Pribalila aj mapu atrakcií v meste, informácie a zaujímavosti mesta, lebo jeden nikdy nevie. Zbalila aj poslednú vec, zapla kufor a od radosti podskočila. Bola taká nadšená a to nielen z toho, že vynechá školu až týždeň, ale aj z toho, že pôjdu do Disneylandu. Niektorí hovorili, že je to už staré, ale jej to nevadilo. Mala rada kreslené rozprávky a dokonca tam bola show s delfínmi. Zrazu z vonku počula, ako niekto otvoril bránu. Bol to taxikár, ktorý po nich mal prísť. ,,Mami, oci už je tu!“, od radosti sa jej ťažko hovorilo. ,,Dobre, dobre. Všetci sú pobalení?“, spýtala sa mamka. Ocko vyniesol z izby ten najťažší kufor a obrovskú tašku. Mama si len brala kabelku a Alice za sebou ťahala svoj kufrík. Zišli po schodoch na dvor, kde ich už čakal taxikár. Naložil kufre a tašky do taxíka a vyštartovali. Cesta na letisko bolo ubíjajúca a dlhá. Keď si Alice mala predstaviť, že ešte pôjde 2 hodiny lietadlom, zhrozila sa. Konečne prišli do haly letiska. Rýchlo utekali na lietadlo a stihli to len tak-tak. Alice sa 30 minút v lietadle len skrúcala a potom zaspala. Mama ju zobudila, keď pristávali. Vyšli z lietadla do terminálu letiska. Bolo to hrozné, lebo bežali na autobus a po kufre, potkýnali sa o ľudí. Alice bola nadšená, že už o chvíľu uvidí Eifelovu vežu, Louvre a rieku Seinu, ktorá si prebíjala cestu pomedzi parížske domčeky. Zrazu autobus zastal. Šofér všetkým oznámil lámanou angličtinou, že musia doplniť benzín. Pumpa je až o 2 kilometre, takže ho musia tlačiť. Všetci vystúpili a začali tlačiť. Alice si hovorila: ,,Zlý začiatok, dobrý koniec!“Zrazu Alice zazrela prvú budovu. Bola krásna, nie ako domy v jej meste. Už teraz bola vzrušená. Autobus sa predieral čoraz užšími a užšími cestami, až kým nezastal na jednej zo zastávok. Vystúpili. Dievča sa teraz nachádzalo pred hotelom, kde budú bývať. Recepčná im dala kľúčik od izby, vybalili sa a zavolali taxík. ,,Disneyland, poprosím.“, povedala mamka. Taxikár sa pohol a o chvíľu stáli pred bránami rozprávkového sveta. Kúpili si lístky a Alice sa už rozbehla k prvej atrakcii, ktorá sa jej pozdávala. Bol to film Piráti z Karibiku. Išlo sa loďou,  ktorá ide sama a na konci bola veľká šmýkačka , ktorá vás ostrieka. Alice nasadla na prvé vozidlo. Išla úplne sama. Jazda bola celkom fajn, no tešila sa na poslednú časť. Zrazu uvideli veľký spád. Prešli jej po chrbte zimomriavky. Vozidlo sa preklopilo úplne vertikálne a rútilo sa dole. Alice spadla do vody a na ňu spadla loď. Dusila sa a nevedela sa pohnúť. Síce voda v bazéne mala len 1 meter, loď ju pritlačila až ku dnu. Alice vypľula už posledné bublinky vzduchu. Zrazu ju niekto vytiahol. Bol to oco. Vypľula vodu a bola rada, že je na vzduchu. Vyviazla len s malým škrabnutím. ,,Zlý začiatok, dobrý koniec!“, povedala a rozosmiala sa .

Ako povedala, tak sa stalo. Prežila tie najkrajšie chvíle v kruhu rodiny.

 

(Laura Duhl, I.OA)

 

Dobrodružná rodinná dovolenka v Európe

 

      Jedného dňa povedali rodičia, že idú na dovolenku do Talianska. Boris sa začal baliť. Plavky, kraťasy tričká, potápačské okuliare, slnečné okuliare. Na druhý deň o ôsmej hodine ráno odchádzali na letisko. Lietadlo odlietalo o desiatej hodine.

     Pristáli na letisku v Taliansku a Boris sa tešil na more a na dobrodružstvá, ktoré ho čakajú. Najprv si museli zavolať taxík, aby ich odviezol do hotela. Borisovi sa hotel veľmi páčil. Bol tam bazén, mali plnú penziu a plán, čo budú robiť celý týždeň. Prišli na izbu, vybalili sa. Boris si obliekol plavky a išli na pláž, kde boli až do večera. Keď odchádzali do hotela zbadali, že neďaleko vystupujú s ohňom. Bolo to úžasné. Po skončení si všimli plagát, na ktorom stálo: bungee jumping. Borisovi rodičia sa ním tak nadchli, že ho chceli vyskúšať, no Boris bol príliš malý, aby to vyskúšal. Bol z toho smutný. Na druhý deň to teda išli vyskúšať. Nasadili im špeciálny výstroj. Po zoskoku, keď prišli k Borisovi, nemali slov. Chceli ísť ešte raz, ale nemali čas. Po príchode do hotela prišli práve na večeru. Počas večere povedali rodičia Borisovi, že zajtra aj pre neho majú prekvapenie. Nevedel sa dočkať rána. Išli do zábavného parku. Keď tam došli, Boris bol nadšený. Vstupenky boli dvojdňové, takže tam mohli ísť dva dni. Boris chcel vyskúšať všetky atrakcie. No v prvý deň ich však nestihol – taký bol park veľký. Druhý deň už stihli viac. Spolu s rodičmi sa zhodli. Že k najlepším atrakciám patrí horská dráha, ruské kolo či strašidelný dom. Ďalší deň si poobzerali mesto a obchody. Večerné mesto bolo najkrajšie. Bolo celé vysvietené a krásne. Na ulici videli umelca, ktorý nemaľoval štetcom, ale používal spreje. Borisovi sa veľmi páčil obraz, tak mu ho rodičia kúpili. Posledný deň využili naplno – išli na pláž a rodičia opäť pripravili veľké prekvapenie. Išli do delfinária. Boris také niečo ešte nevidel. Veľmi sa im to páčilo. Ráno ich čakalo balenie a šli domov.

    Po príchode domov sa vybalili a Borisov otec zavesil na stenu obraz, ktorý mu kúpili a visí tam aj s krásnymi spomienkami dodnes.

 

(Sebastián Rusnák, I.OA)

 

 

Moji rodičia stále pracujú.

Ako som ich naučila oddychovať.

Postrehy zo života jednej rodiny.

 

       Volám sa Michaela a je mi trinásť rokov. Moji rodičia pracujú od môjho narodenia. Ráno skoro vstávali a keď som išla do školy, tak som už na stole mala  raňajky a lístky na autobus. Na lístku bolo stále napísané, nech sa mi darí v škole, a že večer prídu.

       Deň v škole prebehol nudne ako všetky. Veľa kamarátov nemám. Vlastne nemám žiadnych. Do školy chodím stále smutná a s nikým sa nerozprávam. Moja nálada je smutná, pretože rodičia na mňa čas nemajú a stále len pracujú, takže sa nemám komu vyrozprávať a nemám komu povedať svoje problémy. Jediný, kto ma vždy vypočuje, je môj malý psík Rony,  ktorého stále beriem na prechádzku. Doma mám čas len na neho a na učenie. Takto prebiehal aj môj ďalší mesiac. Ešte tri dni v škole a mali sa začať prázdniny. V polke prázdnin prišla mama domov skôr, čo ma dosť prekvapilo. Pozdravila ma a ja ju tiež. Skočila som jej šťastne do náručia a objala ju. Začala variť obed a ja som išla s Ronym na prechádzku. Mama ma zastavila a povedala mi, nech ju počkám, že je hneď dole. O chvíľu prišla dole a vyrazili sme do parku blízko nášho domu. Mamka sa rozbehla do Saturu a hneď sa vrátila. Opýtala som sa , či nepôjdeme na dovolenku, že im to len prospeje a trochu si oddýchnu. Mamka súhlasila. Dokonca si zobrala aj dovolenku v práci. No ešte bolo treba všetko povedať otcovi. Otec domov prišiel večer a všetko sme mu povedali. Hneď ráno sa zobral do práce popýtať si voľno. Domov prišiel úplne vysmiaty a my sme už vedeli, že mu tú dovolenku dali. Vybrali sme dovolenku v Tunise. Bolo tam veľa toboganov. Teda aspoň na obrázku. Bolo to akurát pre mňa. Nastal deň odchodu. Ronyho sme odniesli k babke a začali sme sa baliť. Mamka bola z lietadiel nervózna. Došli sme do Tunisu a hneď v prvý deň sme išli na tobogany. Vyšantili sme sa do sýtosti. Takto pokračovali aj ďalšie dni. Domov sme sa vracali vysmiati a plní energie.

       Odvtedy si rodičia brali dovolenky v práci a boli viac doma. Venovali sa mi a vedela som im povedať svoje problémy. Častejšie sme sa chodili prechádzať a dovolenkovať. Som rada, že som ich vtedy prehovorila na dovolenku v Tunise. Odvtedy viac oddychujú a moje srdce napĺňa láska.

 

(Henrieta Galdunová, II.OA)

 

 

 

Rovnováha: práca - život. Naša predstava.

(úvaha)

 

 

     Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden perfektný život. Ľudia si nažívali v harmónii a láske, každý mal prácu a žil si pohodovým životom. Všetkého bolo dostatok a každý mal to, po čom jeho srdce túžilo.

     No opak je pravdou, takto začína iba rozprávka, no reálny život až takou rozprávkou nie je. Nie všetci majú to, po čom túžia, hoc vynaložia viac úsilia ako tí, ktorým peniaze „padajú z neba.“ Prečo to tak v dnešnej dobe je? Človek vzdelaný drie, aby uživil seba a svoju rodinu a niekto, kto skončil ledva základnú  školu, sa má ako „prasa v žite.“ Hovoria nám, učte sa, no vidíme, že vzdelanie nám veľmi k nášmu šťastiu nepomáha. Vyštudovaný inžinier pracuje v Českej republike niekde na stavbe a právnička robí opatrovateľku v Rakúsku. Čo máme potom vlastne robiť? Ponúkajú nám veľké perspektívy, no nakoniec sme „očarení ničím.“ Práca, ktorú robíme, by sa mala rovnať aj nášmu vzdelaniu. Skúsme si predstaviť, aké by to bolo, keby ľudia robili to, čo ich baví. Keby mali zamestnanie a dobrý plat, žilo by sa určite lepšie. Šťastní ľudia = šťastný štát. Škoda, že je to len predstava. Čudujeme sa, prečo náš štát neprosperuje. Prečo asi? Ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia, pretože je tam viac dobre platených pracovných ponúk. A čo ostane zo Slovenska? Nič, iba prázdne miesto na mape. Možno je to aj preto, že Slovensko je v podstate mladý štát, nikdy sme nefungovali samostatne, stále sme boli na niekom závislí. Otázkou je, kto môže za to, že naša práca sa nerovná nášmu vzdelaniu?  Prečo väčšina drieme ako kone a náš život nám uteká pomedzi prsty?

    Mám taký sen, zmaturovať, vyštudovať vysokú školu, nájsť si zamestnanie, ktoré nebude iba mojou prácou, ale zároveň aj koníčkom. Chcem si postaviť malý domček a svojej rodine dať to, čo som ja nemala. Verím, že aj moja rozprávka bude mať šťastný koniec.

 

(Alexandra Lacková, III.A)

 

 

Moja rodina, ich práca a čas, ktorý mi venujú

Je pracovné nasadenie ,,cool“ alebo drina?

 

Práca mojich rodičov je naozaj drina. Veď ktorá práca by bola nenáročná? Uvedomujem si, že sa mi rodičia nemôžu venovať vždy, keď budem chcieť, pretože chodia do práce. Ale keď sa z roboty vrátia, tak sa mi venujú, ak niečo potrebujem. Niekedy som doma sama, ale už som si zvykla. S mojimi rodičmi je veľká sranda a neprejde deň, kedy by sme sa nezasmiali. Lenže niekedy je pre mňa nevýhodné, že rodičia pracujú, lebo keď mám napríklad nejaký turnaj, ktorý je cez víkend a oni pracujú, tak sa na turnaj musím dopraviť sama. Vo všetkom ma samozrejme podporujú a to ma veľmi teší. Môžme sa rozprávať o hocičom a oni mi vždy budú vedieť poradiť a pomôcť, ak mám nejaký problém. Veľa času na výlety alebo dovolenky nemáme, ale mne to nevadí, pretože hlavné je to, že som s nimi a nezáleží na tom kde sme, najdôležitejšie je to, že sme spolu a sme šťastní. Večer, keď pozeráme televíziu, tak sa rozprávame o tom, aký sme mali deň. Či bol dobrý alebo zlý, úspešný alebo neúspešný a čo všetko sme počas dňa robili. Veľakrát sa popritom aj zasmejeme. Nie je to vždy len tak, že rodičia nie sú so mnou, ale niekedy nie som ja s nimi, keďže som na tréningu. Nemôžem sa sťažovať, pretože sa mi venujú, ako len môžu, robia ma šťastnou a ja si to veľmi vážim. Mám ich veľmi rada a za nič na svete by som ich nevymenila. Za všetko, čo pre mňa robia, im patrí jedno veľké ,,ĎAKUJEM“!

 

(Sarah Brunácka, III.OA)

 

  

Moji rodičia stále pracujú.

Ako som ich naučila oddychovať.

 

  Svoju rodinu mám veľmi rada. Rodina je niečo, čo ťa nenechá padnúť. A keď už náhodou spadneš, ona je ta prvá, čo ťa hneď chytí. Vždy ti pomôže a stará sa o teba ako najlepšie vie. Avšak niektorí členovia rodiny majú svoje povinnosti - prácu. Iní zas sú na dôchodku a oddychujú doma. Keďže moji rodičia sú veľmi zaneprázdnení, raz keď boli obidvaja doma, som im vnukla môj nápad - ísť na dovolenku k moru. Ich reakcia bola zvláštna. Boli aj šťastní, aj sa tvárili ustarostene. Spýtala som sa ich na ich názor. Povedali, že by to aj šlo, ale musia sa najprv presvedčiť, či ich na tie dva týždne z práce pustia. Na druhý deň prišiel ocko domov a mal šťastný výraz na tvári. Povedal mi, že môže mať dva týždne voľno. Keďže mamka prišla z práce o niečo neskôr, museli sme čakať, čo povie ona. Keď dorazila, hneď som ju objala a spýtala sa ako. Povedala mi, že má zlú správu. Zatvárila som sa smutne. Povedala, že ju teraz v práci veľmi potrebujú a že nemôžu nájsť za ňu náhradníčku. Všetci sme boli veľmi sklamaní, keď vtom môj braček povedal niečo, čo mi zahrialo srdce. Povedal : „To predsa nejde! Nemôžeme ísť na dovolenku bez mamky! To by nebolo ono! Sme predsa štyria, nemôžeme isť len traja! Musíme to nejako vyriešiť! Rodičia, zaslúžite si oddych a teraz je ta správna chvíľa, ktorú nemôžeme premárniť! Naviac budete mať na nás celé dva týždne aj s oddychom! Bude to niečo nezabudnuteľné!“ O pár hodín neskôr zazvonil telefón. Zdvihla som. Ten pán, čo som mnou rozprával, niečo skrýval. Potom mi povedal, že mám ihneď oznámiť mamke, že ideme na dovolenku! Keď som to počula, bola som strašne šťastná, pišťala som od šťastia. Hneď prišli rodičia zistiť, čo sa deje, a keď som im to oznámila, začali vyvádzať so mnou.

Prišiel deň, keď sme mali odletieť do Egypta. Ešte ráno pred odchodom sme popozerali, či máme všetko. Na letisku sme strávili dve hodiny. Bola tam nuda, ale keď sme pomysleli na to, že ideme do Egypta, hneď nás nuda prešla. Premýšľala som, ako si to tam poriadne užijeme.

Doleteli sme. Bolo tam nádherne. Strávili sme tam veľa pekných chvíľ. Chodili sme po výletoch a užívali si. Prešli sme sa loďou na ostrov Giftun a tam sme sa kúpali. Bola to nádhera! Pekný výlet loďou a potom sa kúpať na nádhernom piesočnatom ostrove a ešte s rodinou! Čo viac si môžem priať? Potápali sme sa, šantili a užívali si tie nádherne dni, čo sme spolu. Samozrejme sme nesmeli zabudnúť na fotoaparát. Urobili sme veľa krásnych fotiek. Na ďalší deň sme sa kúpali v bazéne v našom hoteli. Keď vtom sa stalo niečo strašné. Omylom voda kvapla na fotoaparát a nemohli sme s ním nič robiť! Boli sme zúfalí. Hľadali sme pomoc... no nič sa nedalo robiť. Ale našťastie, bolo to už na konci dovolenky, takže sme už väčšinu mali pofotenú. Samozrejme sme sa odfotili aj s animátormi... na ich mobiloch. Takže sme sa nemuseli báť, že nebudeme mať vôbec žiadne fotky. O dva dni na to sme sa mali pobaliť a na tretí deň už odletieť. Museli sme sa zmieriť s tým, že už z toho krásneho miesta musíme odletieť.

V lietadle som si spomínala na tie krásne chvíle a nezabudnuteľné spomienky, ktoré sme tam zažili. Nakoniec som povedala so šťastným úsmevom: „Nemusíme mať 500 fotiek, stačí menej, pretože SPOMIENKY ZOSTANU NAVŽDY V SRDCI!“

 

(Viktória Barabášová, III.OA)

 

 

Moji rodičia stále pracujú.

Ako som ich naučila oddychovať.

     

      Moji rodičia sú najlepší na celom svete, aj keď pracujú dosť veľa, ale stále si

na mňa a na zvyšok rodiny nájdu čas. A tým Vám chcem povedať a dokázať, že naozaj 

sú to tí najlepší, najúžasnejší rodičia na svete, že Vám prerozprávam jeden z prípadov,

keď mi to dokazujú.

      Začalo sa to tak, že opäť prišiel koniec školského roka a s ním aj prázdniny a čas na našu spoločnú dovolenku. Máme na to stály dátum odchodu a to hneď prvý pondelok po skončení školského roka. Pred odchodom na dovolenku sa jeden večer pravidelne stretávame so známymi, s ktorými trávime každú jednu dovolenku, či je to letná alebo zimná. A tak sa pri kávičke dohodneme, kedy vyrazíme, čo si so sebou vezmeme a podobné veci. Keď už príde ten deň D, čo je vlastne deň odchodu, tak som nesmierne šťastná, lebo to miesto, kam chodievame už dlhé roky, je nádherné a ľudia, ktorých

tam stretávame, sú už ako naši starí známi. Ako napr. domáci, u ktorých bývame, ľudia na pláži, čašníci a pod. Patria k ním aj zmrzlinári, ku ktorým chodievame každý večer na zmrzlinu a vznikla už aj tradícia, že k dvom kopčekom zmrzliny dostaneme tretí grátis. Chodievame tam aj na pizzu do reštaurácie, čo patrí k zmrzline, takže aj tam nás už čašníci poznajú. Večeriame tam aj každý večer pred odchodom z dovolenky domov a pán vrchný prinesie rodičom fľašu ich najlepšieho vína na rozlúčku na účet podniku. Deťom zase zmrzlinu. Je to strašne krásne a úžasné.

       Jednoducho ostrov Hvar, čo je vlastne to miesto, kam chodievame, je to najúžasnejšie

miesto na svete a hlavne mesto Jelsa. Milujem to tam. Aj ostatné mestá na ostrove sú krásne. Napríklad mesto Hvar. Je tam hrad, z ktorého je krásny výhľad na ďalšie malé ostrovčeky, ale aj na samotné mesto, kde keď vojdete do centra, tak tam nájdete asi 1 000 000 úzkych malých uličiek, cez ktoré ledva prejdú dvaja ľudia vedľa seba a to sú v nich ešte aj maličké reštaurácie a kaviarničky so stolmi a stoličkami na schodoch a na chodníkoch. Je to tam naozaj fascinujúce a nádherné. Keď sme sa prechádzali po prístave v mestečku Hvar a obdivovali zakotvené lode a nádherné jachty, urobili sme

si aj zopár spoločných fotiek na pamiatku. Jedna jachta bola skutočne nádherná, a keď sme sa pri nej odfotografovali, livrejovaný pán, ktorý to tam strážil, nám prezradil, že patrí p. Abramovičovi – majiteľovi FC Chelsea.

       Je to tam ako v rozprávke. Preto sa tam radi stále vrátime. A to je už asi všetko čo som Vám chcela porozprávať. Milujem Chorvátsko a ostrov Hvar. 

 

(Dominika Petrušková, II.A)

 

 

 

Škola v budúcnosti

 

 

Škola v budúcnosti by podľa mňa mala byť taká, kde by sme sa učili na tabletoch a dostávali samé jednotky. Mali by sme minimálne polhodinové prestávky, pohodlné stoličky, samostatné lavice, v triede by bolo maximálne desať žiakov a jedna učiteľka by nás učila všetky možné predmety.

Škola by mala osem poschodí a v nej by boli výťahy. Dvere by boli zvukotesné, každá trieda by mala vlastné wifi a vlastný bufet. Do školy by nás vozili školské limuzíny a každý žiak by si vymyslel ľubovoľnú hodinu. Každý deň by sme chodili na rôzne exkurzie, aspoň raz do týždňa na historické hrady, zámky, kaštiele a podobne. Tabule by boli interaktívne. Triedy by boli ako detská izba a nie ako nejaký starý úrad. Na matematike by sme si vybrali buď geometriu alebo aritmetiku a nepísali by sme žiadne písomky.

Poznámky by sme si nepísali do zošitov, ale do tabletov. Na konci školského roku by sa s triedou uskutočňovali rôzne dovolenky a jeden deň v týždni by sme si doniesli do školy svojich maznáčikov (psa, mačku, škrečka....). Na obedoch by sme si objednávali ľubovoľné jedlá. Aspoň raz v roku by k nám do školy zavítali cudzinci z iných krajín sveta a rozprávali by sme s nimi po anglicky - aspoň by sme si precvičili angličtinu.

A minimálne raz do týždňa by sme si vymenili miesta s učiteľmi tak, aby učitelia boli žiaci a žiaci by boli učitelia. Do polroka by si žiaci vymysleli vlastné divadielko, ktoré by potom predviedli rodičom.

A presne taká by podľa mňa mala byť škola v budúcnosti.

 

(Nora Gulačová, I.OA)